Cieľom bola chata Biella (2327 mnm) a potom obrátka späť k autu.
Parkovisko je hneď pri jazere a za 3 eurá za auto na deň nie je ani veľmi drahé. Svojim horským charakterom pripomína naše Štrbské pleso Tu sme mali prvú zastávku, na ktorej sme sa osviežili.
Za jazerom sa chodník začal pomerne zostra dvíhať.
Napriek tomu pokračovali vo veselej nálade a konverzácii.
Pravda konverzáciu postupne vystriedalo tiché šliapanie, predsa len to bolo pekne do kopca.
By ste neverili, ako chutí dúšok minerálky.
Cesta najprv viedla štrkovým chodníkom po dne vyschnutého potoka, neskôr sa zmenila na horskú cestičku.
Treba uznať, že jazero je fotogenické a my tiež. :)
Jedna z pekných vyhliadok bola rovno v skale. Neodolali sme pokušeniu si posedieť.
Pleso di Braies, ale podomácky je to jazero.
V Dolomitoch sme našli dva pekné samorasty. Tento slon je jedným z nich.
Cesta sa postupne zmenila zo štrkovej na skalnatú. Jeden úsebol zaistený reťazami, ale dal sa prejsť aj bez nich. Obtiažnosť opäť nebola vyššia než reťaze na Veľkú Svišťovku v Tatrách.
Postupne sa ochladzoval vzduch a začínalo byť chladnejšie.
Asi najviac fúkalo, keď sme sa dostali do prvého sedla.
Odtiaľ to bolo už len na skok do horného sedla (2380 mnm), kde aby nám nebolo málo, fúkalo samozrejme ešte viac. Odmenou však bol krásny výhľad na Dolomiti. Škoda len tej oblačnosti, mohli byť aj krajšie fotky.
Seekofel, alebo Croda del Becco (2810 mnm) bol dnes nezdolateľný. Keďže bolo okolo piatej, hore sa už nikomu nechcelo.
Nasledoval kratučký úsek ku chate Biella a samozrejme odlov miestnej kešky.
Rifugio Biella patrí talianskemu alpskému spolku, noc tu stojí 20 eur, ak máte členstvo v Alpenvereine, tak len 10 eur, čo je veľmi príjemná cena. Núdzovo sa dá spať aj na podlahe za 6 euro.
Nám stačilo občerstvenie. Dali sme si polentu a špagety a bolo to mňam. Po hodinke oddychu nás čakal zostup späť a keď sme nechceli prísť za noci, museli sme sa poponáhlať.
Zostup bol príjemný a pomerne rýchly. Keďže sme však fotili všetko, čo sa nám zapáčilo, čas sa pomaly blížil k západu slnka. Pri zostupe nám slnko doprialo aj krajšie pohľady na bralá.
Osvetlené štíty bli predsa len krajšie, než keď bolo pod mrakom.
Cestou dolu sme opäť prechádzali dnom potoka. Celkom jasne je tu vidno, čo sa stane s kosodrevinou, keď stojí v ceste valiacej sa vode. Jednoducho nemá šancu. Ostali po nej len pahýle konárov.
Na záver som dostal "výborný" nápad obísť jazero z východnej strany, ráno sme šli západnou. Ukázalo sa, že na tejto strane je chodník značne vlnitejší a úplne unavení sme museli míňať posledné zvyšky síl na neplánované stúpania a na záver na obchádzku zátoky.
Vzadu vidno hotel, pri ktorom je parkovisko s autami.
Posledný pohľad na zapadajúcim slnkom zaliate steny masívu Seekofel (2810 mnm).
Na parkovisku neďaleko hotela bolo niekoľko kemperských áut. Nuž sme sa za príjemnú cenu 3 eur na osobné auto rozhodli uložiť sa tu k nočnému kľudu.
Pri rannej prechádzke ku keške sa Seekogel javil v celkom iných farbách. Čakala nás nedeľa a presun na Passo Falzarego, známe bojmi prvej svetovej vojny.
