Ďuri Čižmárik
Na vianoce som ukradol Boha
Bola už temná noc. Oddchýlenými kostolnými dvermi som vstúpil dnu. V prítmí žltých svetiel som ich uvidel, nakopených okolo neho.
Niekto tam hore ma má rád. Zoznam autorových rubrík: Túlanie sa Bratislavou, Túlanie sa Slovenskom, Túlanie sa Európou, Nielen s Objektívom na ceste, Reflexie, Len tak som si všimol, Fejtóny nepíšem, Zažité cestou, Súkromné, Nezaradené
Bola už temná noc. Oddchýlenými kostolnými dvermi som vstúpil dnu. V prítmí žltých svetiel som ich uvidel, nakopených okolo neho.
Ako malý som sledoval, ako otec hráva s ujom Jožkom šachy. Vždy som sa chcel k nim pridať a poradiť im. Veď aj ja som s ocom hrával. Tak som si myslel, že mám čo dodať k ich bojom. Keďže som bol dieťa intelektuál, nebolo to poslednýkrát, čo som sa s touto hrou stretol.
Jano zvládol učilište. Má ho aj s maturitou, aj keď mu tie dva roky navyše dali zabrať. Vyučil sa za pokrývača. Skončil pred 4 rokmi a teraz maká v partii po rodinných domoch. Robia strechy. Parťák je s ním spokojný. Má živnosť a nevedie sa mu zle. Musel prísť síce z Liptova na dolniaky, ale je mu dobre. Zarobí, ak je dobrý mesiac aj cez dvadsaťpäť a čo to ušetrí, veď do nákladov sa dá dať všeličo.
V piatkový večer v kníhkupectve v bratislavskom Auparku bol diskusnou témou blog na SME.Najskôr sa Tomáš Bella priznával s tým, prečo bol založený blog na SMEčku. Vraj sa teraz blogeri odkláňame od pôvodného zámeru a akosi píšeme ináč, než si oni predstavovali.
„Tak pohledte na ně, jak zatančí tance, když namísto daně, jim dají kus žvance.“Sám v posteli ležím pri rozsvietenom notebooku. Vyhrávaš mi tu ty, starý priateľ, Karel Kryl.
Piatok večer. 20:01. Už dávno odišli aj najväčší workoholici. Dolu v open spaceoch to zíva prázdnotou. Recepcia je osamelá. Iba ja si tu na najvyššom poschodí administratívnej budovy vysvecujem.
Dobro. Pokojom a krásou prežiarený fantasy príbeh. Keď sa Lucy prepadla do Narnie, až na koži som cítil mrazivý chlad okolitej zimnej prírody.
Tak to je sila! Deviati slovenskí diecézni biskupi vydali vyhlásenie v tomto znení: „Podpísaní diecézni biskupi Slovenska jednohlasne vyjadrujú svoj nesúhlas s činnosťou Hnutia Nazaret a Betánia na území katolíckych diecéz.“ Inými slovami sa vyjadrili nesúhlasne k Beňovcom. Táto skupina ultrakatolíkov je konečne verejne odsúdená. Nemyslím si, že to znamená absolútny koniec ich vplyvu, nakoľko ich počet aj v radoch seminaristov je veľký, ale aspoň je to jasný postoj k ich manipulatívnym taktikám a sektárstvom zaváňajúcemu počínaniu. (zdroj TK KBS)
Ležím na priváte. Hudba mi tu hraje z notebooku. Prevraciam sa a neviem, čo robiť. Taká nečinorodá nálada ma pochytila, že sa mi nič nechce. Otvoril som si odbornú knižku, že akože vzdelávať sa treba. Zvládol som jednu kapitolku a poslal ju k ostatným. Ani na grišemovku som nemal chuť. Tá pošla už po prečíní pár riadkov. Nuž tá prvá na tom bola relatívne lepšie. Poobede som si bol zahrať hokejbal, samozrejme že som po ňom mŕtvy. Po izbe mám rozvešané prepotené ošatenstvo z tohto športového zápolenia. Mal by som si upratať. Mal by som robiť niečo užitočné, len sa mi akosi nechce. Prevalil som san a brucho a ťukám tu do notebooku. Paľo šiel spať, tak už ani nemám s kým četovať. Prebrázdil som všetky svoje obľúbené webstránky, dokonca aj dva tri krát. Ale nič ma z toho nebaví. Toto ťukanie a sebavyjadrenie ma zvláštne upokojuje. Aspoň niečo som vytvoril.
Schyľujúc sa k večeru sme boli po celodennom šlapaní a prejdení reťazí na Svišťovke už riadne unavení. Kráčali sme s plne naloženými batohmi hore na kopec, keď tu znenazdajky sa objavila helikoptéra. Pravdupovediac by som vtedy bol bral akýkoľvek odvoz. Helikoptéra? Môže byť.
Najskôr som opäť dostal lekciu z cestovania. Tentokrát mi ju neudelilo milované MHD, ale jeho brat SAD. Naivne som si myslel, že sa len tak dostanem do polnočného autobusu do Prahy. Ha, to určite. Na zastávke sa nazbierala skupinka ľudí s úmyslami podobnými mojim. Bystrejší s miestenkou. Autobus si pokojne meškajúc zastavil zobral dvoch nových pasažierov s miestenkou a ostatným nám poradil, nech počkáme na Nitru, ide o chvíľu. Spolučakajúci niekde z Ázie bol rovnako prekvapený ako ja. S nitranom sme pochodili samozrejme rovnako, zobral jedného miestenkára. Poučenie prvé – miestenka vyhráva.
Zachovanie si zdravého rozumu ťa môže stáť veľa. Stáť v rade pochlebovačom, prinajmenšom držať hubu, tvoj údel je jasný. Zaraď sa, pritakaj, vyšší majú moc.
Existujú a dokážu ma neuveriteľne vytočiť. Sú to takí neposední hryzonechti. Ich typickým znakom je, že nevedia byť ticho dlhšie než dve minúty a už po prvej to začína byť kritické. Ten vnútorný tlak sa nedá vydržať a preto si začnú hrýzť nechty. Toľko času bez toho, aby boli stredobodom pozornosti. A počúvať iných, no určite!
Stretli sme sa. Trošku to trvalo, dať sa dohromady. Opäť po rokoch spolu. Stará partia, lásky i nelásky. Dnes už zväčša poženení a vydaté. S malými ratolesťami. Niektorých som nevidel naozaj už roky. Sem tam z auta som ich zahliadol niektorú známu tvár. Iných som videl občas na nejakej slávnosti či svadbe. Vždy len na chvíľu. A teraz sme si našli na seba trochu času. Opekačka v záhrade.
Kamarát, ktorý je zhodou okolností psychiater rozprával jednu príhodu. Priniesol svojej priateľke ružu. Len tak. Chcel jej spraviť radosť. Ženy to majú radi. Prijala to s rozpakmi. Poďakovanie, objatie. Bežný večer šiel ďalej. Asi po dvoch hodinách za ním prišla s otázkou: „Čo si mi vlastne chcel povedať tým, že si mi dal kvety?“