Dunakiliti - Priemyselná zrúcanina

Autor: Ďuri Čižmárik | 17.9.2009 o 13:31 | Karma článku: 11,69 | Prečítané:  3921x

V Rajke odbočujem netradične vľavo a pekná alej ma vedie smerom k dedinke Dunakiliti. Bujnie vo mne zvedavosť, čo tam nájdem. Hneď na začiatku Dunakiliti sa mi darí zablúdiť a tak si prezerám na poľnej ceste jednu z hrádzí. Nakoniec prichádzam k tej správnej betónke. Trojkilometrová rovná cesta nemôže viesť inam ako k môjmu cieľu.

Prechádzam ponad dunajské ramená, o ktorých kráse svedčia aj mnohé člnky pripravené sprostredkovať vám vodné plavby. Na jednom moste zastavujem a neodolám ponuke vyfotiť si ich.

O chvíľu na to, na konci mojej cesty, ma zastavuje strážnik. Podobne ako na slovenskej časti vodného diela, aj toto je strážené. Dorozumievame sa lámaným esperantom. Vraví, že či idem „Kuk“ a ukazuje akoby si chcel vypichnúť oko. Následne ma usmerňuje, aby som zaparkoval vľavo, cca 150 metrov od samotného diela. Práve vtedy okolo nás prefrčí autobus. Strážnik prehodí „Problem!“ a stráca o mňa záujem. Vzápätí bus už trieli opačným smerom. Možno ako ja netrafil odbočku a teraz sa musí vracať k tomu správnemu hotelu vysadiť turistov.

Strážnik sa ku mne vracia, aby som mu podpísal papier. Vyzerá to ako petičný hárok. Všetko v maďarčine. Keď tam uvidím aj čísla ostatných áut pochopím, že ide o evidenciu návštevníkov. Naškriabem moje údaje a vydávam sa k dielu.

 

 Pamatám sa, že ako dieťa som počúval, že Maďari dostavali len 10 percent zo svojej časti vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Rozumel som, že ide o veľkú priehradu a Maďari ju nechcú dostavať. Následne som už počúval argumenty za a proti nemu. Zrejme preto mi ostalo ako zaujímavá spomienka, o ktorej deti zvyknú veľa počuť, menej však rozumieť. Časť Dunakiliti bola samozrejme súčasťou argumentácií.

Keď som sa pýtal známych, čo je to Dunakiliti, povedali mi, že vlaková stanica. Nuž zjavne dnes už nie je u nás takou veľkou témou ako kedysi.

Stúpam po miernom briežku na samotnú priehradu a tu ma čaká veľké prekvapenie. Ako tabula rasa som vôbec nevedel, aká veľká stavba je tých 10 percent.

Prekvapený hľadím na veľkú dostavanú hrádzu ponad rieku. Stavidlá sú zavreté a držia hladinu rieky asi s metrovým rozdielom. Len prostredné je prietokové a valí sa cez neho mohutný prúd vody. Jeho hukot ma sprevádza počas celej prehliadky. Je nepoddajný a oživuje dojem zašlej slávy veľkých plánov. Keď hľadím zhora na víriacu sa vodu, preniká ma ohromujúci pocit veľkosti tejto priehrady.

Vzdušnou čiarou je to asi 6 km do Čunova, kde slovenská strana postavila náhradný variant C. Ten plní úlohu, ktorú táto hrádza chcela, no nedostala. Cestou sem to boloz Petržalky 31km, tak blízko a tak ďaleko, za každý rok môjho života 1 km, aby som sa sem dostal.

Posledný strážnik ju opustil už dávno. Vnútri sú len pozostatky občerstvenia po ostatných návštevníkoch. Asfaltová cesta, čo viedla ponad hrádzu sa mení na betónovú, no i tá po 70 metroch končí. Kam by aj viedla. Dostal som sa na posledný maďarský ostrov, na ktorom nie je nič, teda takmer nič.
Zatáčam vpravo a poľná cesta pokračuje. Je lemovaná ani nie 20ročnými stromami, ktoré tu zarastajú kedysi voľné priestranstvá. Míňam posed slúžiaci zrejme na pozorovanie vtákov. Vľavo od neho vidieť pozostatky veľkej stavebnej činnosti. Porozhadzované betónové kvádre, ktoré sa nečinne rozpadajú.

Pri ramene Dunaja vidím dvoch rybárov a pozerám na druhú stranu na rodnú hruď. Stojím na hraničnom toku. Možno je toto bývalý veľký Dunaj, čo ako neznalý neviem určiť. Vraciam sa od rieky a postupujem dolu ostrovom.

Po pravici zrazu vidím Stonehenge. Nazývam tak s nadsázkou obrovské pole betónových kociek. Najskôr netuším jeho rozmery, keďže spredu sa nezdá až tak veľké ako v skutočnosti je. Každá kocka má stranu 1 meter a je ich tam naozaj mnoho. Sú v dvoch vrstvách na ploche tak 50 krát 50 metrov.

Pokračujem ďalej a v mladom lesíku po pravici zrazu vidím ďalšie betónové pole ešte gigantickejších rozmerov (40mx130m) z rovnakých betónových kociek v dvoch vrstvách. Mimochodom obe polia je možné vidieť aj an Googleearth.

Cestou späť si prehliadam hrádzu cez Dunaj z južnej strany. Je obrovská a hukot prúdu akoby nechcel uznať jej nepotrebnosť.

 .

Zo severnej strany pôsobí tiež hrádza majestátne. Je pekná až fotogenická, i keď pomalým tempom chátra.

 

Zaujímavé, že sa dá dostať, kam len chcete. Jediné čo vás môže okrem výstražnej tabule zastaviť, je zdravý rozum. Schody a rebríky už časom nie sú zabezpečené. Je možné sa prejsť aj po koľajniciach veľkých žeriavov.

Po prechádzke  ostrovom som už unavenejší a na nebezpečné miesta radšej nevstupujem. Čudujem sa, že tu ešte nedošlo k vážnejším nehodám. Alebo došlo? Ťažko posúdiť, ja sa to z domácich popisov nedozviem.

.

.

Poberám sa späť, slnko už pomaly klesá. Skočím si vziať ešte geokeš, pre ktorú som prišiel.

Strážnik sa ani neobťažuje z búdky. Čas tu zastal pred 20timi rokmi a on len dohliada.

Vyparkujem z provizórneho parkoviska troch áut a poberám sa na cestu domov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo by sa mali Slováci začať báť Čechov

Slovensko bude musieť vynaložiť viac úsilia a vynaliezavosti, aby ho Brusel v zhluku „podivných“ demokracií na východ od Nemecka rozpoznal

EKONOMIKA

Hranica s Ukrajinou sa môže otvoriť, clo zrušiť a roaming tiež

V najbližších rokoch by sa Ukrajina či Moldavsko mohli dostať do Schengenu.


Už ste čítali?