Len tak z ničoho nič som vystúpil na staronovej zastávke novovzniknutej linky našej milovanej MHD, že sa prejdem domov. What an idea? Vstúpil som do jeseňou posypaného lesíka a zrazu sa vynárali dávne obrazy. Tu sme s chalanmi mali skrýšu. Tamto bola zase iná. Na niektoré konáre som vtedy ani náhodou nevedel vyliezť a najväčší frajeri boli tí, čo sa tam s ľahkosťou vyškriabali. Fajčili sa aj prvé cigaretky. Ja nie, bol som slušne vychovaný. A v štvrtej triede sme tam v kríze fajčili stonky suchých stebiel trávy. Normálne, že som si potiahol. A tamto lúčka, ktorú sme sa chodili hrávať ako družinári. Ja som odmietal chodiť do družiny, ale vždy som za spolužiakmi prišiel. Veď kamarátov treba.
Perfektné boli jazdy na bicykli, keď kaluže s blatom nehrali žiadnu úlohu a najpodstatnejšie bolo dostať sa čo najrýchlejšie k hlavnej ceste na druhej strane. Kto bol prvý, bol kráľom a s povznášajúcimi pocitmi dosiahnutého úspechu pozeral zhora na ostatných. A v tejto jame, kde dnes civia len kusy betónu zapadnuté v lístí bývala bačorina, ktorú sme museli skúmať. Najtajomnejšie kúsky harabúrd sa v nej ukrývali zčasti potopené a zčasti lákajúce svojim tajomným zvyškom čnejúcim nad hladinou.
Lesík, ktorým sme sa vracali tmavými večermi z výprav za vzdialenú hlavnú cestu, keď v každom zašumení stromov, boli strašidlá a vysokánske stromy vrhali tiene, ktoré burcovali fantáziu vlastnú všetkým dobrodružtvachtivým šarvancom. Pokoj priniesli až svetlá pouličných lámp, keď sme vedeli, že najhoršie je za nami a cesta domov už bude bezpečná od všetkých nástrah.
Časy dávno minulé, keď bol svet iný. Svet môjho detstva, ktorý mám rád. Úvahy prerušil mobil. „Kde sa flákaš? Ideme dnes na akciu?“ vytrhol ma kamarát z môjho snívania. Prerušil na chvíľu hovoru moje myšlienky.
Ostal mi však zvláštny nostalgicko krásno sladký pocit znovupocítenej voľnosti detských čias, ktorý vo mne príjemne doznieva a radostnie vo mne naďalej...
