Skrášľujem výhľad autám vracajúcim sa Mostom hrdinov Dukly do Petržalky, či ďalej domov. Určite je to pekný výhľad, aj keď ma asi nevidia. Moje svetlo však možno hej. Ťukám posledné zvyšky práce. Dnes som mal test z nemčiny, tak nadrábam. Som zvedavý, či som ho spravil. Nikol, naša lektorka, asi nebude nadšená, musela byť s nami nadčas. Firemná výučba jazykov býva už taká. Chalani ma už pred dvoma hodinami volali na žúr. “Sorry, nemôžem, ešte robím” odpovedal som im. Tak si myslím, že je to normálne občas robiť nadčas. Tento mesiac už druhý raz. Predtým to moc nebolo. Som zvedavý, ako budem pokračovať ďalej. Bude to pre mňa denná rutina, ako pre tých ostatných, ktorí tu teraz spolu so mnou vysvecujú v susedných bizniscentrách?
Vysvecujú, zarábajú, budujú ekonomiku, zarábajú na lepšie živobytie? Alebo na kariéru? Alebo sa snažia len zabudnúť, že už sa niet km vrátiť?
Som na ceste ako sa stať workoholikom? Žeby sa mi práca stala jediným životom, ktorým žijem? Zatiaľ ten pocit nemám. Ale predsa sa ho mierne obávam. Tak naozaj len trocha. Ale kde sa spozná, kedy to už začalo? Vraj to pride nečakane. Robíš, viac robíš, a potom už o tebe vravia, že len robíš.
Človek závislý od práce. “Ale mňa to baví ľudia, čo to riešite?” Poviem možno potom. Teraz však ešte nie. Ja ešte stale mám veľké oči aj pre iné veci…
